VÝZBROJ PĚCHOTY

Zastavovacia schopnosť zbraní

    Základnou funkciou každého projektilu vystreleného z palnej zbrane je, aby cieľu odovzdal čo najviac, najlepšie všetku, svoju kinetickú energiu, a tým ho zneškodnil. Túto funkciu nazývame zastavovacou schopnosťou. Zaviedli ju Američania v poslednej štvrtine 20ho stor. Preberieme si tu zastavovaciu schopnosť striel pištoľových, ako aj puškových nábojov.

Pištoľové náboje

Pištoľovým nábojom s najväčším balistickým výkonom je 7,63 Mauser a z neho odvodený, donedávna vo veľkej miere používaný (v Číne ešte stále) ruský 7,62 TT (Tula Tokarev). Z hľadiska skúmania zastavovacej schopnosti ich nevýhodou je, že tieto náboje aj napriek vysokému balistickým výkonu, majú malú tzv. „zastavovaciu schopnosť“. Strela je pomerne ľahká (5,5 g) s veľkou počiatočnou rýchlosťou (cca 480 m/s) a tak disponuje veľkým „prierezovým zaťažením strely“ čo je pomer energie strely ku ploche jej priečneho prierezu, t.j. veľkou dynamickou silou pri malom priečnom priereze strely. Strela, za určitých okolností, sa nemusí zastaviť v cieli a tak mu neodovzdá celú svoju kinetickú energiu, ale spôsobuje jeho priestrel, čo v prípade minutia životne dôležitých orgánov v tele, ostáva bez efektu. Na druhej strane, ale strely, najmä s oceľovým jadrom vojenského prevedenia nábojov (v civile sa jedná o zakázané strelivo), bežne prebíjajú všetky súčasné „neprestrelné vesty“ jednotlivca (9 mm LUGER to nedokáže). Z tohto hľadiska najväčšiu zastavovaciu schopnosť z bežných pištoľových nábojov má americký .45 ACP (11,43 mm Automatic Colt Pistol), pochádzajúcemu z roku 1905 a používaný v americkej pištoli COLT 1911 A1 a tiež v jeho nespočetných klomoch a tiež v samopaloch Tompson a M3. Strela má veľký priečny prierez, veľkú hmotnosť (14,9 g) a pomerne malú rýchlosť. Nespôsobuje hladký priestrel, ale ostáva uviaznutá v cieli a tak mu odovzdá celú svoju kinetickú energiu. Tento výkonný náboj má ešte jednu využiteľnú dobrú vlastnosť a to že je podzvukový (cca 260 m/s), tým nevytvára aerodynamický tresk a tak sa jeho výstrel dá utlmiť tlmičom. Ale strelám tohoto náboja, vzhľadom na malé „prierezové zaťaženie strely“, odolávajú všetky bežné neprestrelné vesty.
    Európsky náboj 9 mm LUGER, prostredníctvom talianskej pištoli BERETTA 92 F je oficiálne zavedený aj v US Army. Je svojou zastavovacou schopnosťou niekde medzi týmito dvoma spomínanými extrémnymi nábojmi. Po skúsenostiach amerických vojakov vo vojne v Afganistane, vojaci s BERETTOU nie sú nadšený. Stále dávajú prednosť starému dobrému COLTU 1911 A1 v ráži .45 ACP. Jedným z dôvodov je aj to, že pokiaľ na spoľahlivé zastavenie protivníka strelou z náboja 9 mm LUGER bolo potrebné vystreliť a trafiť niekoľko krát za sebou, na zneškodnenie nepriateľa strelou z náboja .45 ACP stačí vystreliť a trafiť iba raz. Domorodý bojovník nadupaný nábožensko-ideologickým adrenalínom, okamžite nezareaguje ani niekoľko zásahov z 9 mm L a tie ho položia až za niekoľko sekund. Za ten čas môže ešte vyprázdniť zásobník svojho AK. Ale strele .45 ACP predsa len neodolá a na mieste sa zloží.
    Rakúsky výrobca pištolí Glock vyvinul nový náboj .45 GAP (Glock Automatic Pistol). Zlučuje dobré a vylučuje negatívne vlastnosti dvoch najbežnejších nábojov 9 mm Luger a .45 ACP, z ktorých vznikol. Rýchlosťou je podzvukový, (max. 310 m/s) ale má vyššiu kinetickú energiu a zastavovaciu schopnosť ako obidva východzie náboje. Svojou dĺžkou sa blíži ku náboju 9 mm L. Ale, či na jeho použitie, aj napriek jeho prednostiam Američania so svojím zavedeným a takmer posvätným nábojom .45 ACP, pristúpia je otázne? Aj ekonomická stránka zavedenia tu asi zohrá významnú úlohu.

Zastavovacia schopnosť puškových nábojov

Opačným smerom sa vyvíjala snaha o zastavovaciu schopnosť striel nábojov používaných u moderných útočných pušiek. Tieto používajú malorážové náboje 5,56x45 NATO (.223 Rem), resp. ruský 5,45x39. Strela má vysokú kinetickú energiou spôsobenú jej vysokou rýchlosťou (až 960 m/s), pri malej hmotnosti strely (cca 3,5 g). Pri vystrelení s hlavne klasického stúpania závitu strela spôsobuje hladký priestrel, t.j. má malú zastavovaciu schopnosť. Jej zvyšovanie je dosahované hlavňou, s veľkým uhlom stúpania závitu spôsobujúcim pomalú rotáciu strely počas jej letu - len tesne za hranicou stability. Potom ak strela vnikne mäkkého prostredia cieľa nespôsobuje jeho hladký priestrel, ale ihneď stráca stabilitu, jej dráha sa v cieli „zlomí“ (tumbling), vzprieči sa a vzhľadom na veľkú kinetickú energiu nedefinovane (väčšinou priečne otáčajúc sa), pri možnom čiastočnom rozpadávaní sa, pokračuje ešte nejakú dráhu v cieli, a súčasne odovzdva celú svoju kinetickú energiu. V zasiahnutom cieli vytvára poranenia s veľkými vnútornými dutinami. Pri prípadnom priestreli cieľa na výstupe vytrhne veľký kus tkaniva. A hoci bol cieľ zasiahnutý, z hľadiska ohrozenia života, na bezvýznamnom mieste, osoba takmer isto zomiera na traumatický šok. Tento efekt je už na hranici humánnosti. Čiastočnou nevýhodou je že zlomenie dráhy strely nastane aj vtedy, ak táto narazí napr. do lista, konárika, alebo aj tuhšej trávy. Tento systém bol po prvý krát použitý Američanmi pri útočnej puške M 16 vo Vietname. Pomer usmrtených Američanov a Vietnamcov bol, podľa rôznych zdrojov informácie, 1:6 až 1:20, v prospech Američanov.
    Rusi uspokojený úspechom náboja vz. 43, zaspali na vavrínoch a svoj malorážový náboj 5,45x39 s použitím hlavne s novým stúpaním závitu vyvinuli až v roku 1973, teda až 12 rokov po Američanoch, kedy odvodením od AK 47, vyvinuli aj AK 74 (nový Kalašnikov). Ale ani tak nič nezmeškali, len Vietnamci zabili menej Američanov.