Kdo je online

Přihlášení uživatelé 2
Hosté 33

Spřátelené weby

Poslední komentáře

U.S. Clears Sale of F-16 Jets to Taiwan https://freebeacon.com/national-security/u-s-clears-sale-of-f-16-jets-to-taiwan...
Aviator - Komentář v Enfield M1917
Visualizace funkce pušky Lee Enfield:
Tady je visualizace s kompletním rozložením a znovusložením kulometu Browning M1919
Tady jsem narazil na visualizaci montáže a demontáže M16A1
Za Varšavského povstání bojoval na straně povstalců také Hetzer s přezdívkou Chwat. Více o tom naleznete na odkaze: http...

VÝZBROJ PĚCHOTY

Zveřejněno: 30. 11. 1999 1:00 Napsal Michal Bencúr
Nadřazená kategorie: VÝZBROJ PĚCHOTY Kategorie: OSTATNÍ

SYSTÉMY SAMONABÍJACÍCH DLHÝCH RUČNÝCH PALNÝCH ZBRANÍ

Problematika ručných palných zbraní je natoľko obsiahla, že rozsah tohoto príspevku  len ťažko ju môže obsiahnuť v plnom rozsahu. Popisujeme najrozšírenejšie systémy. Ich  hrubé rozdelenie a charakteristika.

PALNÉ ZBRANE   sú tie, pri ktorých  je projektil (strela) vymetený z hlavne tlakom plynov vnikajúcich pri zhorení pušného prachu. Pri jeho horení dochádza ku vzniku splodín, ktoré sa následkom tepla dodaného spálením horľaviny rozpínajú. Popri požiadavkách na veľkosť tepla, je tu ešte požiadavka extrémne veľkej rýchlosti  priebehu horenia. Preto, ako horľavého materiálu sa používa pušný prach, ktorého základnou zložkou sú zlúčeniny dusíka.

ZBRANE JEDNORANOVÉ.  Patria sem všetky historické zpredu nabíjané zbrane s rôznym spôsobom zapaľovania prachu. Tiež jednoranové zadovky so závermi rôznych systémov, a tiež súčasné jednoranové  brokovnice a guľovnice.

mušketa

OPAKOVACIE.  Podmienkou zaradenia do tejto kategórie je, aby sa do jej nábojovej schránky, alebo zásobníka rôznych konštrukcií. sa naraz dalo umiestniť viac nábojov. Vytiahnutie a vyhodenie vystrelenej nábojnice a znovunabitie nového náboja do nábojovej komory hlavne a tiež napnutie spúšťového a bicieho mechanizmu, je potrebný aktívny zásah strelca. Podmienkou funkčnosti je, že sa tu môžu používať len jednotné náboje. Najviac sa ujali valcové odsuvné závery. Najznámejšími reprezentantmi z opakovacích klasických pušiek 20ho stor. sú napr. nemecký Mauser 98 (CS vz. 24), anglický Lee-enfield, rakúsky Mannlicher, americký Springfield M 1903. 

enfield m1917

SAMONABÍJACIE.  Tieto zbrane sú o jeden rad vyššie ako opakovacie.  Na iniciovanie každého jedného výstrelu je potrebný zásah strelca potiahnutím za jazýček spúšte. U nich vytiahnutie a vyhodenie vystrelenej nábojnice a znovunabitie nového náboja do nábojovej komory hlavne a tiež napnutie bicieho mechanizmu sa vykonáva samočinnou činnosťou mechanizmu zbrane.  Pre túto činnosť sa ujali konštrukcie so zvislou nábojovou schránkou, resp. zásobníkom. Najviac sa ujali valcové odsuvné závery, ale existujú aj zbrane s blokovými odsuvnými závermi. U týchto zbraní musel pribudnúť ešte pružinový vratný mechanizmus.  a mechanizmus ovládania odsuvu záveru.  Tieto zbrane začali vyvíjať až po 1.WW.  Ale k masovému vyzbrojeniu vojsk s nimi v Európe  nedošlo. Zaviedli ich len  Američania svojim Garantom M1 a neskôr  Karabínou M1. V priebehu 2. WW samonabíjacie pušky  v relatívne menšom množstve  zaviedli aj Rusi a Nemci.  Ako zaujímavosť je, že prvá samonabíjacia puška zavedená do armády bola Mondragon 1908 mexickej konštrukcie. Pred 1.WW ju v malých množstvách vyrábali vo Švajčiarsku a zaviedli ju v niektorých oddieloch nemeckej mády. Bola na svoju dobu už modernej konštrukcie, ale bola nevyzretá, trpela poruchovosťou a stála asi trojnásobok toho ako Mauser.

SKS simonov

AUTOMATICKÉ.  Zmenou spúšťacieho mechanizmu sa zo samonabíjacej zbrane môže stať zbraň automatická, schopná strieľať aj dávkou. Pri takej zbrani, okrem veličiny časového  priebehu samonabíjacieho cyklu tesne po výstrele, je sledovaný aj  čas potrebný na vykonanie jedného samonabíjacieho cyklu a z toho vyplývajúca teoretická kadencia zbrane pri streľbe dávkou.  Patria sem všetky zbrane, u ktorých sa vykonáva samonabíjacia činnosť ako pri predošlej skupine, ale spúšťový a bicí mechanizmus tu už umožňuje  streľbu dávkou.   Potom strelec iniciuje len prvý výstrel a pokiaľ drží jazýček spúšte, a je prísun nových nábojov zo zásobníka, zbraň nepretržite strieľa.  Drvivá väčšina automatických zbraní sa dá prepnutím, alebo iným vonkajším zásahom (napr. iným stlačením jazýčka spúšte) zmeniť z automatických na samonabíjacie. Spúšťacie mechanizmy niektorých automatických zbraní sú zjednodušené a strieľajú len dávkou. Platilo to najmä pre niektoré samopaly z 2. WW.   

            Ku automatickým zbraniam patria guľomety, útočné pušky, samopaly, zbrane PDW a  pištole schopné strieľať dávkou.

vickers

STAV  TECHNIKY    Budeme sa zaujímať o proces pri výstrele u samonabíjacie zbrane. Z hľadiska funkcie to platí aj pre automatické zbrane. Pri každej palnej zbrani po výstrele projektil náboja je v hlavni hnaný dopredu, a  na základe zákona o akcii a reakcii, dno nábojnice tlačí na čelo záveru dozadu. Týmto smerom sa potom tlačí aj záver. Pro tomto pohybe čelo záveru z nábojovej komory hlavne vyťahuje vystrelenú nábojnicu.  Z hľadiska správnej funkcie zbrane, veľkosť dráhy pohybu  záveru môže  byť len taká, aby  počas prechodu projektilu cez hlaveň, t.j. počas pôsobenia  vysokého tlaku v hlavni,  nedošlo k nadmernému vytiahnutiu vystrelenej nábojnice z nábojovej komory a následne k roztrhnutiu tenkej steny nábojnice. Je to určujúci  problém, ktorý je potrebný u samonabíjacích zbraní riešiť.  Tomuto sa zabraňuje spôsobmi, ktoré samonabíjacie zbrane po funkčnej stránke rozdeľujú do skupín.   Tieto skupiny nie sú nejako presne ohraničené a navzájom sa prekrývajú. Niektoré konštrukčné riešenia sú na rozhraní týchto skupín.

1. SKUPINA ZBRANÍ S NEUZAMKNUTOU HLAVŇOU (s dynamickým záverom). Je to mechanika s pevnou hlavňou a s funkčným pohybom nábojnice, kedy jej dno je podopreté záverom zbrane len pôsobením sily jeho vratnej pružiny. Pri výstrele, keď strela ide dopredu nábojnica svojim dnom začne tlačiť na jej sedlo v čele záveru, ten sa začne v rovnakom okamihu pohybovať dozadu. Zjednodušene (trenie zanedbáme), tu platí zákon o rovnosti hybnosti hmoty kedy hybnosť hmoty záveru sa rovná hybnosti hmoty strely (M .V = m .v).  Zrýchlenie, okamžitá rýchlosť a tým aj dĺžka ich prekonaných dráh v závislosti na čase, sú v nepriamej úmere ich hmotností. Ak za rýchlosť dosadíme dráhu za čas  (v = l/t), potom po úprave platí že : dĺžka prekonaných dráh záveru (L) a projektilu (l) v závislosti na čase, sú v nepriamej úmere ich hmotností : M.L= m.l. Dĺžka dráhy záveru, t.j. vytiahnutie nábojnice počas pohybu strely v hlavni, t.j. počas trvania vysokého tlaku, vzhľadom  na nebezpečie  roztrhnutia jej tenkej steny, nesmie byť väčšia ako cca 3 mm. Za príklad môžeme zobrať  najznámejší II. WW samopal ruský PPŠ 41 (Špagin). Hmotnosť záveru je 650 g, hmotnosť projektilu je 6,5 g, dlžka hlavne je 269 mm. Potom pokiaľ projektil dôjde na koniec hlavne, t.j. sa tlak v hlavni zníži na prijateľnú úroveň, záver  vytiahne nábojnicu z nábojovej komory o 2,69 mm.  Výpočet je len  približný, ale veľmi sa nelíši od skutočnosti a pre predstavu stačí.

 Pôsobenie sily vratnej pružiny záveru je zanedbateľné. Ak by tu mala zohrať nejakú podstatnú úlohu, tak by pružina musela byť taká silná, že by  záver sa  nedal rukou strelca natiahnuť.

            Je to skupina konštrukčne najjednoduchšia s najmenším počtom súčiastok a tým aj s najmenšou poruchovosťou. Princíp činnosti    vymedzuje  oblasť jej využiteľnosti    pre samonabíjacie zbrane-najmä pištole, stavané na náboje menších balistických výkonov, alebo pre samonabíjacie a automatické zbrane s veľkou hmotnosťou a zdvihom  záveru (riešenie  klasických veľkých samopalov na pištoľové strelivo z II.WW). Pri zbrani s ľahším  záverom dostávame síce zbraň prijateľnej hmotnosti, ale okrem  nebezpečia predčasného vytiahnutia nábojnice z hlavne, môže mať vysokú teoretickú kadenciu až 1200 výstrelov za minútu (americký Ingram  MAC 10), čo pri streľbe dávkou spôsobuje, okrem vyprázdnenia  zásobníka za zlomok sekundy aj rozhádzanie zbrane a nepriateľný rozptyl.Vysoká kadencia je u niektorých typov samopalov znižovaná spomaľovačmi  rôznych konštrukcií. Spomaľovače, ale zaberajú priestor, zvyšujú  hmotnosť zbrane, počet súčiastok, zložitosť  a následne tým aj jej cenu. Napr. ČS minisamopal  Škorpion.

            V poslednej dobe v skupine s dynamickým záverom sa objavujú aj rôzne samonabíjacie karabíny pre civilné použitie stavané na  pištoľové náboje.  

Ingram MAC 10

2. SKUPINA ZBRANÍ S ČIASTOČNE UZAMKNUTOU HLAVŇOU. Je to sofistikovanejšia konštrukcia predošlej skupiny zbraní. Bolo vyvinutých veľa viac-menej spoľahlivých systémov. Všetky majú spoločnú vlastnosť.  Závery týchto zbraní sa hneď po výstrele majú snahu sa chovať rovnako ako u zbraní s dynamickým záverom, teda začnú vyťahovať vystrelenú nábojnicu. Ale hneď na začiatku   dráhy strely v hlavni, t.j. pokiaľ trvá vysoký tlak v hlavni, je  pohyb záveru,  zabrzdený  spomaľovacím mechanizmom rôznej konštrukcie. Počas brzdenia pohybu záveru, strela  spoľahlivo stihne opustiť hlaveň a tým vysoký tlak v hlavni  poklesnúť. Ďalším pohybom   záveru do zadnej polohy jeho brzdenie  prestane a  záver sa ďalej chová ako dynamický, kedy už pri zníženom zbytkovom tlaku v hlavni nehrozí roztrhnutie vyťahovanej nábojnice. Táto skupina zbraní sa počtom súčiastok a ich zložitosťou  blíži ku 3. skupine zbraní s uzamknutou  hlavňou, resp. ich niekedy aj prekonáva, čo spôsobuje zvýšenie zložitosti, celkovej hmotnosti  a  rozmerov zbrane, pričom nedisponuje ich prednosťami. Nárokuje si výrobu presných a zložitých  súčiastok s malými výrobnými toleranciami. Nevýhodou sú aj jeho vysoké nároky na konštantnú kvalitu streliva, čo vo vojnových časoch bolo problematické. Systém, pokiaľ je uplatnený u automatických zbraní, sa vyznačuje pomerne vysokou kadenciou streľby a tým aj spotrebou streliva. Pričom je ťažké, v závislosti od vonkajších podmienok (napr. teploty okolia, vlhkosti vzduchu a pod.) ju vyregulovať na prijateľnú úroveň. Avšak, už umožňuje  využívať náboje v celom výkonovom rozsahu od pištoľových až po guľometné. Medzi prvými výrobkami tejto skupiny masovo zavedenými do armád bol nemecký univerzálny guľomet MG 42 z obdobia II. WW postavený na staré puškové náboje 7,92 x 58 mm Mauser. Tento UK v závislosti od vonkajších podmienok  dosahoval kadenciu viac ako1200 r/min (podľa niektorých prameňov až 1600). Tu už  nevystačí zásobovanie so schránkového zásobníka ako napr. u CS LK ZB 26, ale vyžaduje si to zásobovanie zo zásobníkového pásu, čo je pri ľahkom guľomete, pri útoku nesenom jedným vojakom, určitý nedostatok. U zbraní s uzamknutým záverom toto nebezpečie nehrozí.   Reprezentatívnym výrobcom v 50. rokoch 20 stor., využívajúcim tento systém bol nemecký Heckler & Koch (H&K) so svojou útočnou puškou G 3 postavenou na výkonné puškové náboje 7,62 x 51 NATO (308 Winchester),  s jej ďalšími  odvodeninami redukovanými  na náboj 5,56 x 45 NATO (223 Remington). Určitou zvláštnosťou je použitie tohoto systému u španielskeho súčasného moderného ľahkého guľometu CETME – AMELI, ráže 5,56x45 NATO,  využívajúcemu niektoré konštrukčné riešenia nemeckého  MG 42. Veľkým nedostatkom systému je aj to, že reťazec silového pôsobenia pri brzdení otvárania záveru prechádza cez niekoľko súčiastok a tiež aj cez bočné steny tela zbrane (puzdra záveru), čo si vyžaduje ich  silnejšie dimenzovanie.         Najznámejšou zbraňou tohoto systému je nemecký samopal HK MP 5  ráže 9 mm L.  Nakoniec  aj H&K v polovici 90tych rokov 20ho storočia svoj vlastný preferovaný systém  pre niektoré jeho negatíva opustil a  pri konštrukcii novej útočnej pušky G 36 prešiel v  súčasnosti už na  klasické konštrukčné využitie podľa 3 skupiny samonabíjacích  zbraní. Túto konštrukciu používa aj u ostatných odvodených samonabíjacích pušiek a karabín, ktoré nasledovali.

MG42

3. SKUPINA ZBRANÍ S UZAMKNUTOU HLAVŇOU.   Táto skupina sa vyznačuje tým, že nábojová komora hlavne počas výstrelu a  pohybu strely cca do polovice až troch štvrtín (aj viac) jej dĺžky, je   pevne spojená  so záverom uzamknutím. Pri výstrele, nábojnica svojim dnom začne tlačiť na sedlo v čele záveru. Čelo závorníka sa na začiatku výstrelu a pohybu strely v prvej časti hlavne vzhľadom na uzamknutie, nevzďaľuje od čela nábojovej komory hlavne a týmto je zamedzené jej predčasnému otvoreniu a následnému vytiahnutiu vystrelenej nábojnice. Systém má tri základné mechanizmy a to vlastné uzamykanie hlavne závorníkom, ovládanie závorníka a ovládanie nosiča závorníka. Bolo vyvinutých veľa systémov.  Ku najpoužívanejšiemu systému sa výrobcovia dopracovali postupným prirodzeným výberom z ich veľkého množstva, kedy niektoré sa nepresadili, alebo boli použité len u jedného typu zbrane. 

UZAMKNUTIE HLAVNÍ U ÚTOČNÝCH POŠIEK  V súčasnosti najrozšírenejším systémom je hlaveň uzamknutá blokovým odsuvným záverom s otočným valcovým závorníkom. Samotné uzamknutie bolo prevzaté z klasickej a osvedčenej nemeckej mauserovej konštrukcie opakovacej pušky.

MP44

HLAVEŇ   je pevne uchytená do tela zbrane. Jej  mauserovská nábojová komora je predlžená do uzamykacej komory, ktorá  je vo   vnútri vybavená najmenej dvoma alebo aj viacerými  vnútornými zubami, v jednom alebo vo viacerých radoch. Častým konštrukčným riešením uzamykacej komory hlavne je jej vytvorenie  nie v hlavni, ale  v bloku uchytenom, alebo vytvorenom v  tele zbrane do ktorého je z predu najčastejšie zaskrutkovaním uchytená samostatná hlaveň s nábojovou komorou. Táto konštrukcia sa používa najmä u vojenských zbraní s dlhými hlavňami a to najmä z dôvodov technológie ich výroby a úspore drahého legovaného materiálu.

ZÁVER, posuvný v tele zbrane (puzdre záveru) o svoj pracovný zdvih. Celok záveru sa skladá z nosiča závorníka, otočného závorníka, a riadiaceho čapu vytvoreného alebo upevneného v drieku závorníka. Riadiaci čap zapadá do tvarovej skrutkovicovej drážky v nosiči závorníka.  Je možné aj opačné konštrukčné riešenie, kedy  riadiaci čap je uchytený do nosiča závorníka a tvarová skrutkovicová drážka je vytvorená v drieku závorníka. Toto riešenie je využívané menej, lebo skrutkovicová drážka oslabuje driek závorníka.

ZÁVORNÍK je uzamykací element hlavne. Svojim valcovým driekom je uložený a riadiacim čapom kinematicky spojený s nosičom závorníka v jeho osi. Je  v ňom osovo posuvný o svoj vlastný pracovný zdvih a pritom  je aj cez riadiaci čap tvarovou skrutkovicovou drážkou okolo pozdĺžnej osi otáčaný o uhol pracovného pootočenia.   Na vonkajšom priemere čela je vybavený vonkajšími zubami. Počtom, rozmermi a rozostupom sú protikusom medzizubových medzier vnútorných zubov uzamykacej komory hlavne. Pri uzamknutí hlavne  je zasunutý  do uzamykacej komory hlavne a pootočený tak, že svojimi vonkajšími zubami je v zákryte s vnútornými  zubami uzamykacej komory hlavne a je do nich zaháknutý. Osou otočného závorníka ešte prechádza odpružený úderník so zápalníkom. Čelo závorníka. je ešte vybavené integrovaným vyťahovačom nábojníc a integrovaným väčšinou odpruženým, vyhadzovačom nábojníc  montovaným naproti vyťahovaču v sedle nábojnice čela závorníka.

NOSIČ ZÁVORNÍKA  tu vystupuje ako medzikus  medzi ovládacím mechanizmom uzamykania a  závorníkom. V mieste uloženia závorníka má vo svojej bočnej stene vytvorenú tvarovú skrutkovicovú drážku do ktorej zapadá priečny ovládací čap závorníka.  Je posúvaný ovládacím mechanizmom. Nosič je podopretý vratnou pružinou. Pohybom nosiča do jeho zadnej polohy a následným vypustením sa vykonáva aj  ručné nabítie prvého náboja a natiahnutie bicieho mechanizmu.

OVLÁDACÍ MECHANIZMUS je v dnešnej dobe výlučne, ovládaný tlakom spalín odoberaný cez plynový kanálik z vývrtu hlavne a pôsobiacich na piestik v plynovej komore. Táto je umiestnená vedľa hlavne na jej vrchu, na spodku, alebo na boku. Poloha plynovej komory na hlavni je  taká, aby pri prechádzaní strely okolo jej kanálika, t.j. jej otvorenia pôsobenia tlaku spalín, tento tlak hlavni už poklesol na prijateľnú úroveň. Kanálik je väčšinou umiestnený až v druhej polovici dĺžky, bližšie ku ústiu hlavne. Napr.  pri legendárnom československom ľahkom guľomete ZB 26 bol kanálik plynovej komory umiestnený úplne na konci hlavne vyústením do  malej komory medzi tlmičom plameňa, a jej vývrtom.  Piestik svojim zadným koncom sa  voľne opiera o  nosič závorníka (Sa vz. 58), alebo je s ním spojený do  jedného celku (AK 47).

            U nemeckej pokusnej útočnej puške MKb 42 Walther, bola plynová komora spolu s piestom tvaru medzikružia obopínajúceho hlaveň. Podobne sa to riešilo aj u CS pušky vz 52/57.  U inej nemeckej samonabíjacej  puške G 41,  bol odber tlaku plynov k pohonu ovládania na ústí hlavne. Ani jeden z týchto systémov sa neosvedčil.

PROCES NA ZAČIATKU VÝSTRELU dno nábojnice tlačí do sedla nábojnice v čele závorníka. Ale jeho zuby sú zachytené o zuby uzamykacej komory hlavne a tak je zabránené pohybu záveru do jeho zadnej polohy. Odomykanie začne až keď strela prejde okolo plynového kanálika,  a vpustí tlak spalín z hlavne do plynovej komory. Ten pôsobí na piestik tlačiaci na nosič závorníka, ktorý pri podkĺzovom pracovnom zdvihu posunie dozadu ovládacím čapom závorník a vo svojej skrutkovicovej drážke závorníkom otáča. Po pootočení závorníka jeho vonkajšie zuby  vychádzajú so zákrytu so zubami uzamykacej komory hlavne a  dostávajú sa naproti jej medzizubových medzier. Pri ďalšom posune  nosič závorníka cez medzizubové medzery vytiahne otočený  závorník z uzamykacej komory hlavne a spolu pokračujú do svojej zadnej polohy. Závorník pritom vytiahne a vyhodí vystrelenú nábojnicu.

PROCES PRI UZAMYKANÍ HLAVNE je závorník predstihom  svojho pracovného zdvihu pred jeho nosičom,   zatlačený,  vonkajšími zubami na obvode svojho čela   cez  medzizubové medzery do uzamykacej komory hlave. Následkom ďalšieho dopredného  posunu nosiča je závorník šikmou drážkou opierajúcou sa o riadiaci čap závorníka, pootočený o jeho uhol pracovného pootočenia  a jeho zuby sa dostanú do zákrytu so zubani uzamykacej komory hlavne. Uhol  pootočenia závorníka je polovičný ako uhol rozostupu zubov v uzamykacej  komore hlavne. 

HLAVNOU PREDNOSŤOU systému uzamknutia blokovým odsuvným záverom s otočným valcovým závorníkom je, že uzamknutie hlavne prenášajúce reakciu voči sile pôsobiacej od dna nábojnice na sedlo v čele závorníka je prenášaná cez  závorník, späť cez zuby závorníka tou najkratšou cestou len cez jednu  kontaktnú plochu zubov otočného závorníka, priamo na zuby uzamykacej komory hlavne. Do silového pôsobenia výstrelu teda nie sú zapojené ostatné   časti záverového mechanizmu ani telo zbrane (puzdro záveru). Týmto odpadajú nároky na ich dimenzovanie zodpovedajúce  tomuto silovému pôsobeniu. Telo zbrane (puzdro záveru) môže byť dimenzované podstatne  slabšie a vyrobené s menšou presnosťou. Potom namiesto drahých trieskovo obrábaných kusov z kvalitného legovaného materiálu, stačia aj plechové oceľové výlisky (Kalašnikov), alebo presné kokilové odliatky z hliníkovej zliatiny (M16), ktoré je potrebné opracovať len minimálne. Posledným riešením potvrdzujúcom túto domnienku je puzdro záveru vyrobené ako výlisok z plastu vystuženým sklenenými vláknami (nemecký H&K 36) so zalisovanými lištami vedenia záveru a oceľovou vložkou so zubami uzamykacej komory a závitu zaskrutkovania hlavne. Prednosťou je tiež, že uzamknutia sa nezúčasňujú reťazce kontaktných a prevádzkových vôlí záverového mechanizmu a  ich výrobných tolerancií. Záverová vôľa (medzera medzi čelom závorníka a zadnou rovinou nábojovej komory) pri výstrele  je závislá len od jednej namáhanej kontaktnej dvojice plôch. Zbrane takto uzamykané  sú v súčasnosti najlepšie fungujúci a najviac rozšírený systém v konštrukcii samonabíjacích a  automatických ručných palných zbraní používajúcich puškové náboje stredného a vyššieho balistického výkonu. Používajú sa aj u samonabíjacích  a opakovacích brokovníc, kde najčastejším ovládacím mechanizmom nosiča závorníka je pohyb predpažbia pušky rukou strelca.

 Zo známejších a do armád hromadne zavedených ručných palných zbraní na tento systém medzi prvými patrila americká samonabíjacia  útočná puška M1 GARAND. Bola to základná zbraň pechoty US Army v II. WW, používajúca veľmi výkonný puškový náboj .30-06 Springfield. Systém bol použitý aj pri menšej  US puške M1 .30 Carbine. S malo zmenu, mimochdom nie veľmi šťastnou ju použil aj  Stoner v  pri útočnej puške AR 15 s jej vojenským prevedením M16 s jej modifikáciami až po  M4. Systém je využívaný aj pri ostatných  útočných puškách  súčasnej  svetovej produkcie, spolu s naslávnejšou z nich - legendárnym   AK 47 (7,62 x 39), resp. AK 74 (5,45x39). Tento, bez zvláštnych požiadaviek na kvalitu munície, ošetrovanie a intelektuálnu úroveň používateľa, je použiteľný v púštnych, tropických  aj v arktických podmienkach. Konštrukčné riešenie uzamykania jeho hlavne a jeho ovládanie sa stalo vzorom pre konštrukciu uzamykania hlavní útočných pušiek určených pre 21 storočie.

Pre konštrukciu klasických  samopalov používajúcich najbežnejšie a v zemiach NATO normalizované pištoľové  strelivo 9 mm Luger, sa ale doteraz tento  systém  javil ako nadmieru zložitý.

lever delayed blowback system

PRE ÚPLNOSŤ SKUPINY  s uzamknutou hlavňou, je možno  spomenúť ešte veľký počet  systémov uzamknutia hlavne odsuvným záverom so závorou, používaných u útočných pušiek z medzivojnového a povojnového obdobia. Príkladom takého systému je aj ČS samopal (útočná puška) vz. 58. S ruským Kalašnikovom, okrem použitého náboja a podobného tvaru nemá vôbec nič spoločného. V tom sa niektorí rádobi odborníci mýlia. Hlaveň je pevne uchytená do tela zbrane. Celok jeho záveru je delený na nosič závorníka, a v nosiči posuvný neotočný závorník a závoru nesenú týmto závorníkom. Hlaveň je uzamknutá závorníkom. Ten je držaný v puzdre záveru zubami závory zapadajúcich do drážok v tele zbrane (puzdre záveru). Pri výstrele, následkom tlaku vonkajšieho piestiku na nosič závorníka, sa ten začne pohybovať dozadu a počas svojho podkĺzového pracovného zdvihu zodvihne závoru a zasunie ju do závorníka, pričom vysunie jeho zuby z drážok puzdra záveru (tela zbrane).  Závorník je tým odpojený od puzdra záveru a je nosičom spolu so závorou ťahaný do zadnej polohy. Hlaveň je odomknutá. Pričom čelo závorníka vyťahuje a vyhadzuje vystrelenú nábojnicu. Osou závorníka ešte prechádza odpružený úderník so zápalníkom.  Sedlo pre nábojnicu v závorníku je ešte vybavené vyťahovačom. V prípade, ak sedlo nábojnice  nie je vybavené integrovaným vyhadzovačom, musí byť v telese závorníka  drážka pre pevný vyhadzovač pištoľového typu.  

            Iným zjednodušeným riešením tohto systému je spojenie závory a závorníka do jedného celku, pričom ako uzamykacia závora slúži celý vykláňajúci sa závorník Pri výstrele sa zadná časť závorníka opiera do vybrania v puzdre záveru. Posuvom riadiacej tyče plynového piestika  svojim zubom zachyteným  o zub závorníka,  vykláňa celý výkyvný závorník  z opretia v puzdre záveru. Tento systém bol použitý u medzivojnových CS ľahkých guľometov ZB 26, resp. anglických BRENov. Jeho modifikácia bola použitá aj u  úspešnej, precíznej ale aj drahej československej Vz. 52, belgickej útočnej puške FN-FAL vyvinutej v 50tych rokoch, tiež u  sovietskej SKS. Podobne, s použitím nesenej kývavej závory, postupoval už rakúsky konštruktér, výrobca a vyzbrojovateľ rakúsko-uhorskej armády, Ferdinand  Mannlicher pri svojej prvej opakovacej puške vz. 1886. Iným prevedením systému je použitie dvoch symetrických závor. Tieto väčšinou pracujú v horizontálnej rovine. Toto riešenie bolo použité u nemeckej samonabíjacej puške G-43 Walther, z konca II. WW. Viac sa využívajú u veľkorážnych protilitedlových guľometov (do 20 mm) a malorážových automatických kanónov (do 50 mm).  Systémy výkyvných závor   sú síce veľmi precízne, ale zdá sa, že to je ich jediná prednosť. Inak sú po všetkých stránkach je pravým opakom  systému s otočným závorníkom.

HLAVNÝM NEDOSTATKOM týchto systémov je, že závorník počas výstrelu nie je spojený s hlavňou priamo, ale reakcia, voči sile od nábojnice na sedlo v čele závorníka, je prenášaná  cez závorník, závoru, miesto jej opretia v tele zbrane (puzdre záveru)  na hlaveň okľukou, tou  najdlhšou cestou cez dva až tri časti záverového mechanizmu a telo zbrane (puzdro záveru). Na všetky kontaktné miesta týchto častí pôsobí reakcia vznikajúca pri výstrele. Tým je obtiažne dodržanie presnej záverovej vôle. Táto môže, následkom sčítania reťazca vôlí a výrobných tolerancií častí záverového mechanizmu,  pri vystrelení veľkého množstva nábojov nekontrolovane zväčšiť.  Vyžaduje to použitie masívne dimenzovaných, trieskovo obrábaných, tvarovo zložitých, vysoko presných súčiastok vyrobených s malými výrobnými toleranciami, z kvalitného  materiálu s tepelným spracovaním zodpovedajúcich silovému pôsobeniu nábojnice na sedlo závorníka pri výstrele.  Nedostatkom je tiež, že nesená závora na svoju výkyvnú činnosť potrebuje v puzdre záveru voľný priestor.   V prípade použitia jednej závory, vystupuje tu nesúmernosť uzamknutia a z toho plynúce šikmé sily vedúce k rýchlejšiemu opotrebovaniu kontaktných plôch a tým ku zvyšovaniu kontaktných vôlí. Pri ich vnútornom znečistení prachom v poli sú náchylnejšie na poruchy a tak vyžadujú častejšie ošetrovanie. Problematická je tiež výroba.  U spomínanej nemeckej samonabíjacej puške G-543, bolo puzdro záveru kalené na 31 HRC (cca 1000 MPa), čo je dosť vysoká hodnota. U ostatných zbraní tejto koncepcie bude to asi rovnaké. Trieskové obrábanie (najmä frézovanie) častí záveru  a jeho puzdra  z oceľových blokov sa,  na rozdiel od   lisovania, resp. presného liatia,  vyznačuje malým hmotnostným zhodnotením materiálu (veľkým odpadom).  Následkom týchto nárokov je výroba  niekoľko krát drahšia ako u zbraní predošlého systému. Tieto nedostatky si uvedomil už roku 1888  aj Mannlicher a reagoval na ne vývojom nového záverového systému s otočným závorníkom s dvoma uzamykacími ozubami použitými u karabím vz. 1890. Nie je známe, že  aj napriek popísaným nedostatkom,  čo viedlo konštruktérov Sa vz. 58 k použitiu tohoto uzamykacieho systému. V súčasnosti nie je známe, aby tento systém bol  v konštrukcii nových moderných samonabíjacích a  automatických ručných palných zbraní pre horeuvedené nedostatky využívaný.

ČIASTOČNÝM NEDOSTATKOM ovládania nosiča závorníka piestikom v plynovej komore je, že pri dlhodobom používaní a zanedbaní jeho čistenia, môže nastať zanesenie plynového kanálika splodinami horenia prachovej náplne nábojov a tým k zamedzovaniu opakovacej funkcie systému. Tento problém  sa môže vyskytovať najmä u guľometov strieľajúcich veľké množstvá nábojov. Riešenie býva v prevedení plynového kanálika s jeho meniteľným priečnym prierezom, čo umožňuje regulovať kadenciu streľby v závislosti od vonkajších podmienok (teploty okolia, stavu kanálika a pod.) postupnou zmenou jeho prierezu aj počas streľby. U útočných pušiek pechoty, kde sa medzi ich ošetrovaním nevystrelí také veľké množstvo nábojov, sa táto regulácia kadencie streľby pre zložitosť a tým aj cenu,  využíva len ojedinele.

ZVLÁŚTNOSŤOU ovládacieho mechanizmu pri americkej útočnej puške AR 15 (vojenské označenie  M 16), na rozdiel od takmer typizovaného konštrukčného riešenia piestikového ovládacieho mechanizmu, sa používa odvod ovládajúceho tlaku plynu z vývrtu hlavne cez dlhú tenkú rúrku ústiacu až do nátrubka nosiča závorníka. Tlak spalín tu priamo pôsobí na piestik vytvorený závorníkom uloženom vo valci v   jeho nosiči. Je to systém  náročný na čistotu splodín po výstrele t.j. kvalitu prachovej náplne nábojov, pričom vyžaduje časté čistenie a ošetrovanie zbrane. Pri tejto konštrukcii dochádza najmä vo vlhkých klimatických podmienkach  k  zanášaniu rúrky a piestikovej komory v nosiči závorníka  splodinami horenia prachovej náplne z nábojov. Ukázalo sa to najmä vo Vietname. Pôvodne bola zamýšľaná po určitej dobe výmena zanesených rúriek, ale prinášalo to ťažkosti v logistike zásobovania a údržbe zbraní. Tento systém  v ovládaní činnosti závorníka  v konštrukcii útočných pušiek zostal ojedinelý. Neskoršie sám jeho tvorca Eugen Stoner pri konštrukcii svojho nového univerzálneho,  zbraňového systému STONER M 63 (samopal, útočná puška, univerzálny guľomet na jednej báze),  ho opustil a vrátil sa ku  klasickému náhonu ovládania posuvu záveru piestikom v plynovej komore.

Možno povedať, že postupným vývojom a vylučovaním sa vykriškalizovala základná koncepcia konštrukcie samonabíjacích a automatických ručných palných zbraní jednotlivca. Je to koncepcia, ktorú už v roku 1947 určil sovietsky konštruktér Michail Kalašnikov svojím automatom AK 47. Jeho koncepcia určila vývojový smer v uzamykaní hlavní a ovládania tohto uzamykania. Všetky ostatné súčasné konštrukčné prevedenia sú viac, alebo menej vydarené modifikácie tejto koncepcie.

Přidat komentář
  • Žádné komentáře nenalezeny

Vyhledávání

Dnešní den v historii

25.srpna 1941 byl u Messinské úžiny ponorkou HMS Triumph poškozen těžký křižník Bolzano.

25.srpna 1039 – Břetislav I. nechal převést ostatky sv. Vojtěcha z Hnězdna do Prahy

25.srpna 1920 Končí Bitva u Varšavy někdy označovaná jako Zázrak na Visle.

25.srpna 1756 – Prusové vpadli do Saska, čímž byla zahájena Sedmiletá válka. Pruský král chtěl získat na Rakousku Slezsko, čehož také 15.2. 1763 v Míru v Hubertsburgu dosáhl.